Poľovnícke zážitky

  Takmer parádny deň

Mám rád stretnutia s priateľmi rád výdam tváre známych i menej známych. Pozvanie na spoločnú poľovačku od priateľa hreje pri srdci,zohrieva dušu poľovníka aj jemné vzrušenie z očakávaného hreje cele telo. Novoročná poľovačka je o čosi vznešenejšia sviatočná všetci si želajú len to najlepšie do nového roka. Ešte pred nástupom domáci hospodár sonduje kto chce kam-štand alebo do pohonu, občas sa radšej idem prejsť. Nie je pekne preberať si,hospodár vie čo mi vŕta v hlave prerušuje moje dumanie,,Ti si ako domáci tak povedz kam chceš isť?"Hosť si nemá čo preberať,kde potrebujete tam pôjdem,,odpovedám diplomaticky.Tak pôjdeš na štand lebo dneska je tak pekne ,že všetci sa chcú prechádzať,do pohonu mám ludi dosť. Plný očakávania,všetci nastupujeme pozorne počúvame pokyny poľovného hospodára bezpečnosť. Dneska sa budú robiť tri pohony , predstavuje vedúceho pohonu a vedúcich strelcov . Končí želaním pekného dňa a lovu zdar . Zimná scenéria Tríbečského pohoria zahaleného bielou perinou snehu je úžasná . Aj keď sa nič neuloví dnešný deň stojí zato . Stojím pri starom dube pozorujem belobu snehu , jemný cupot prerušuje moje kochanie , lišiak už vie že je zle hladá medzeru kade uniknuť. V prvom pohone bol ulovený len lišiak , v druhom dve líšky a túlava mačka . Po krátkom občerstvený nastupejeme do tretieho pohonu , stôp všade plno no diviaky akoby sa prepadli pod zem . Napriek tomu že diviakov niet všetci su príjemne naladený , vládne sviatočná atmosféra . Tretý pohon sa bude robiť cez dolinu , ktorá končí náhornou plošinou . Dolina pomerne husto zarastená mladinou smreka , borovice popredkávaná sietou húštin malinčia je považovaná za malú baštu diviakov v tejto časti revíru . Náhorná plošina je obostavaná strelcami v akom si tvare L . Som takmer v zákrute prieseku vydím celú dlhú radu strelcov , vľavo odo mňa je jeden hosť a potom sa priesek stáča . Mám aj keď nerád tak zvané prominentné miesto , výborný výhľad do pohonu i na strelcov . Ozval sa psí hrubý hlas kopova, znie ako hudba pridáva sa aj skúsená jazvečička , vtedy sa otočil vietor , ktorý začal fúkat od strelcov a starú diviačicu už nič nezastaví, hlasy psov sa strácaju v diaľke . V pohone ostal len mladý jazvečík , ktorí vreští akoby ho na nože brali, vyplašil z húštin všetko živé. Cez radu strelcov prebiehajú prvé líšky , zajace , srny ,dáky muflón,stádo laní ako posledné jelene . Ostalo ticho až na hlasy honcov v pohone .Vtedy som spozoroval radu strelcov ako sa rad radom pripravujú , zároveň pohyb veľkého zvieraťa . Veľký diviak prechádzal pozdĺž radu strelcov , ostal stáť nejakých päťdesiat metrov odo mňa za ním už presvitajú červené vesty honcov. Stáli sme oproti sebe , biele zbrane , úplne čierny chrbát akoby jemne postriekaný striebrenkou . Vtedy som spozoroval môjho suseda po ľavej strane a uvedomujem si že odisťuje guľovnicu , preboha veď on ide strieľať ! Honcov za diviakom vIdieť nemohol a ako si ho nezaujímalo ani to že diviak je natočený priamo na mňa . Ak diviaka netrafí , alebo prestrelí strela poletí priamo na honcov mojich priateľov . Nádherný exemplár , tlmene vykríknem diviak sa stratil v húštine a zakrátko odtiaľ vyšli honci . Hospodár sa všetkým poďakoval a pozval nás na posledné kolo pri guláši . Cestou do spoločenskej miestnosti priateľ pobadal moju poblednutú tvár , toľko naliehal pokiaľ som mu všetko nerozpovedal . Diviaka skoro všetci videli no nikto si nedovolil ani zamieriť smerom do pohonu . Ešte počas posedenia som vyhľadal môjho suseda s tretieho pohonu a ospravedlnil sa mu .,, To nič beriem , ale viacej nekrič na diviaka ", odpovedal s nevôľou . Rozišli sme sa no každý si myslel svoje , ale na každej ďalšej poľovačke stál kúsok od neho vždy skúsenejší  poľovník . ktovie prečo ? No aj tak to bol parádny deň .    Autor - Tibo

Dobrodružstvo septembrovej noci

Končil sa september, čas jelenej ruje. Dohodol som sa s dvomi kamarátmi, že si večer vindeme sadnúť niekde za dedinu. Vyšli  sme ešťe za svetla a usadili sme sa nad jarkom, cez ktorí zvykli  prechádzať diviaky.Jeden z kamarátov, Rado, si so sebou zobral aj ručadlo. Keďže sme sa ešte len učili ručať ,nijaký veľký úspech sme neočakávali, ale skúsiť sme to predsa len chceli. Pomaly ale iste sa nám všetko začalo strácať v tme. Zostal nám už len jeden orientačný zmysel, sluch. Do východu mesiaca chýbala ešte taká polhodinka. Začali sme ručať. Okolo ôsmej druhý kamarát Peter začul akoby nejakú ozvenu ručania. Na chvíľku sme všetci ostali ticho ako hrob. A naozaj, ozýval sa nám z ponad pastvín mohutný hlas jeleňa. Rozhodli sme sa že sa vyberieme za ním pokiaľ nám to len terén umožní. Vyšli sme až na samí vrch pastvín, ktoré boli zarastené dvadsať až tridsať ročným bukovým a hrabovým porastom. Nad pastvinami sa rozliehalo zoskupenie lúk predelených húštinkami, z ktorých sme už mali ľahšiu orientáciu za tým hlasom, ktorý v nás miestami vyvolával zimomriavky. Ten, onen hlas sa k nám často krát akoby približoval ale v zápätí sa hneď stratil. Vybrali sme sa na lúku z ktorej hlas vychádzal. Snažili sme sa ísť cez porast s maliniskom a kríkmi tak potichu ako sa len dalo ,ale skúsený poľovník Peter si svoju pravidelnú poznámku neodpustil ani teraz, že by sme zobudili aj hluchého. Onedlho sme sa ocitli na lúke, z ktorej ten hlas vychádzal. Lenže všade bolo také ticho, akoby všetko naraz zmizlo. Ani doteraz nikto z nás  netuší, ako sa pred nami asi takých dvadsať metrov ,zjavili dve veľké siluety jeleňov. Zaručali a už bolo počuť len lomoz  narážajúceho parožia o parožie. My sme len s nemým úžasom sledovali tento súboj z prvej rady. Netrvalo to dlho a slabší súper zvolil taktický ústup cez mladinku, pod ktorou sme stáli, až zmizol v hlbokom bukovom lese. Svit mesiaca akoby ožiaril víťaza súboju, ktorý sa pomalým krokom odobral za čriedou jeleníc ,ktoré sa pásli niekoľko metrov poniže. Nad tým, prečo jelene neušli keď nám pod nohami praskali konáre a kde sa pred nami zjavili , premýšľame ešte aj teraz ,keď spomíname na chvíle strávené v revíri. Asi nám chceli predviesť celé divadlo v plnej paráde. To, čo sa mne a mojím dvom kamarátom prihodilo na mojej prvej jelenej ruji ,na to nikto z nás nikdy nezabudne.

Autor - Tamas

Chladná decembrová postriežka

Som obyčajný mladý chalan ktorý má rád prírodu a poľovníctvo.

Môj otec je poľovník a chodím s ním do prírody...

Pravidelne sme chodili dopĺňať krmelce pre zver , lebo bola veľká zima a dosť snehu.

 

Dnes je spln mesiaca a ja s otcom sme sa vybrali na postriežku.

Dostali sme sa do posedu pri skládke dreva.

Bolo asi 6 hodín po obede v tomto obdobý býva už tma...

Ale dnes svieti mesiac a krásne sa bliští na snehu.

Je tu nádherne, celá lúčka svieti sťa obloha na nebi...

Už sme sa usalašili v posede a vychutnávame tú krásu...

Stíchneme a čakáme čo sa bude diať dalej...

V tom započujeme chrapčane snehu . A predsa diviak sa pomaly blýžil k násipcu kukurice ktorú sme im tam priniesli.

Otec už bral pušku ale mierne buchol o lavičku a diviak odbehol, ako keby ho niekto so sekerou naháňal.

Čakáme dalej, v dialke sa objavujú prvé oblaky nieje už až tak jasno.

Po pol hodine sa diviak vrátil tento krát sme radšej čakali.

Diviak začal žrať kukuricu, sledovali sme ho, bol to pekný lonštiak.

Tento krát si otec dával pozor a pomaly zamieril a strelil.

Diviak padol hned na zem ..

Ale čakali sme v posede, aby náhodou nebol len omráčený a nenabral nás.

Lenže ako sme čakali prišli aj muflony ale tie sme už nechali napokoj .

Prišli až k diviakovi dali si torchu sena a odišli .

Potom sme zavolali hospodárovi o ten prišiel a pomoholnám diviaka odniesť.

Bala to moja najkrajšia postriežka.

Autor - Vladosyn

Späť